TURECKO A JEHO MIESTO VO SVETE
(príhovor o. Jána Majerníka)

            Arabský svet je aspoň zjednotený rečou. A taktiež určitou vyhranenou politikou voči USA. Arabská liga (cca 27 štátov) má niektoré spoločné platformy ohľadom politiky Izraela, okupácie Palestíny. Samozrejme, že niektoré štáty sa netaja otvorenou nenávisťou voči Izraelu, hádam jediný štát, ktorý dodnes neuznáva existenciu Izraela, je Irán. Irán nazýva Izrael ako Sionistická entita. Sýrčania ho nazývajú okupovaná Palestína. Ale Sýrčania sú dnes viac-menej ochotní vyjednávať aj na medzinárodnom poli.
            Turecko má medzi arabským svetom a Izraelom úlohu vyjednávača. USA potrebujú Turecko ako protiváhu proti Iránu, lebo Irán je obrovský štát, historicky má v sebe určitú hegemóniu (výsadné postavenie, prvenstvo), ktorú v sebe nejakým spôsobom pestoval. Západné krajiny sa snažia Turecko nakloniť na svoju stranu v boji proti Iránu, hoci Turecko má momentálne dobré styky s Iránom.
            Je rozvinutý turizmus medzi Sýriou a Tureckom. Rapídny rozvoj Turecka má na svedomí USA a tiež Izrael. Mnoho Turkov je aj v Nemecku a iných krajinách Európy, ale keby Európa začala ekonomicky výrazne klesať, Turci by sa vrátili domov. Novým fenoménom tej rovnováhy bola vojna v Iraku. Turecko nebolo veľmi za vojnu v Iraku a keď Američania chceli použiť turecké územie, samozrejme, že Turci pýtali „bolestné“, pýtali za to zaplatiť(cca 30 mld. dolárov). To pýtali samozrejme aj Francúzi, ale potom hrali moralistov, že oni nesúhlasia s vojnou v Iraku, pretože im Američania odmietli zaplatiť. Francúzi možno v Európe sú voľačo, ale vo svete menej.
            Súčasná politická garnitúra Turecka je viac na strane islamského sveta. Do politiky Turecka zasahuje aj armáda, ktorá mala a má tie páky, ktorými dokázala cez štátny prevrat vylúčiť určité politické strany. Teraz sa zdá, že politici majú viac armádu pod kontrolou. V súčasnosti, keď sa indický a čínsky svet veľmi vzmáha, USA akoby strácali určitú superioritu a pominul ten čas, keď 40 percent bohatstva sveta vlastnili USA. A keby Turecko vstúpilo do EÚ, hneď by bolo po Nemecku najväčším štátom EÚ, ale čo sa týka počtu obyvateľstva, by bolo najväčšie.
            Mohamedáni sú silnejšie nábožensky založení ako my. Ale špecificky sa to týka Európy. Napr. Američan je schopný v oveľa väčšej miere sa stotožňovať so svojím kresťanským presvedčením ako Európan.
            Momentálne Turci majú najhoršie vzťahy s Gréckom. Jednak je to podmienené byzantsko-seldžuckým konfliktom, ktorý tu dozrieval po stáročia. Po 1. svetovej vojne, ktorú Turci prehrali, bolo Grécko prvým ašpirantom na pripojenie západnej časti Turecka ku Grécku.  Tým, že Atatűrk dokázal zorganizovať turecké povstanie proti západu, pričom ho západné krajiny veľmi podcenili, napokon výsledkom vzniku Turecka bol transfer grécky hovoriacich kresťanov do Grécka. Najmä zo západného Turecka a najmä z oblasti dnešného Izmiru, teda 3. najväčšieho mesta Turecka, a teda biblickej Smyrny. Gréci sa potom revanšovali tým, že z Trácie presťahovali moslimov do Turecka. A taktiež výsledkom politiky medzi Gréckom a Tureckom je rozdelenie Cypru. Urovnanie tohto sporu dávala EÚ Turecku ako skúšobný kameň vstupu do EÚ. I keď s nimi majú Turci otvorené hranice, ich vzťahy nie je možné považovať za srdečné.
            Bulhari budú vždy vďační Rusom, že ich oslobodili od Turkov. Ich vzťahy tiež nie sú veľmi srdečné. A taktiež Arméni s nimi nemajú až tak priateľské kontakty.